Nachádzate sa tu

Sluchové postihnutie




Základné informácie pre rodičov a učiteľov:

Informácie pre rodičov
Sluchové postihnutie
Kompenzačné pomôcky
Komunikácia
Formy vzdelávania
Základné školy pre sluchovo postihnutých
Ako pristupovať k sluchovo postihnutému žiakovi

Informácie pre rodičov

„Je veľmi ťažké nepočuť a pritom žiť s ľuďmi, ktorí sa navzájom dorozumievajú zvukovým jazykom. Človek má pocit, ako by žil za sklom: môže sledovať, čo ostatní robia, ale nevie, prečo to robia a o čom spolu hovoria."
(Strnadová, 1995, s. 22)


Máte podozrenie, že Vaše dieťa je sluchovo postihnuté? Čo ďalej:

Pediater Vás odporučí na foniatrické vyšetrenie (odborné vyšetrenie sluchu). V prípade, že sa porucha sluchu potvrdí, foniater predpíše dieťaťu načúvací prístroj, poučí Vás, ako s ním zaobchádzať a dieťa odporučí do starostlivosti logopéda.
Vyhľadáte najbližšie Centrum špeciálno - pedagogického poradenstva (bývalé DIC alebo ŠPP), ktoré prevezme špeciálno - pedagogickú starostlivosť o Vaše dieťa. Dieťa absolvuje psychologické a špeciálno - pedagogické vyšetrenia, na základe ktorých mu bude odporučená ďalšia starostlivosť a neskôr zaškolenie. V centre Vám poradia aj ako sa správať k dieťaťu doma, na aké kompenzačné pomôcky máte pre dieťa nárok, prípadne Vám poskytne potrebné kontakty.


Sluchové postihnutie

Sluchové postihnutie je čiastočná alebo úplná strata sluchu, obmedzená možnosť vnímania sluchových podnetov.
Toto postihnutie možno vymedziť dvoma krajnými prípadmi:

- nedoslýchavosť - ľahší stupeň sluchovej poruchy, keď jedinec vníma reč prevažne sluchom
- úplná hluchota - jedinec vôbec nepočuje. Hluchý jedinec alebo jedinec postihnutý ťažkou nedoslýchavosťou vníma reč prevažne zrakom a hmatom.


Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) určila stupne sluchových postihnutí na pracovné účely nasledovne:

- úplná strata sluchu
- veľmi ťažké sluchové postihnutie 91 dB
- ťažké sluchové postihnutie 71-91 dB
- stredne ťažké sluchové postihnutie 56-71 dB
- stredné sluchové postihnutie 41-55 dB
- ľahké sluchové postihnutie 26-40 dB

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) zaraďuje sluchové postihnutie na druhé miesto z hľadiska závažnosti postihnutia.
Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Podľa neoficiálnych štatistík 90% detí so sluchovým postihnutím sa narodí v počujúcej rodine (Freeman et al., 1991)


Typy porúch sluchu v závislosti na spôsobe postihnutia sluchového aparátu

1. Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu. Táto porucha je zväčša dobre kompenzovateľná načúvacím prístrojom, nakoľko dochádza len k zoslabeniu sluchového vnemu.
2. Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu. Dochádza nie len k zoslabeniu sluchového vnemu, ale aj k výraznému skresleniu sluchového vnemu výpadkom celých skupín tónov.
3. Kortikálne postihnutie sluchových funkcií: Vzniká porušením časti centrálnej nervovej sústavy (mozgovej kôry), ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov.
4. Zmiešaná porucha sluchu.
Veľmi časté sú pri postihnutí sluchu prítomné poruchy rovnováhy a vývinové poruchy učenia.
Stupeň sluchovej poruchy závažne ovplyvňuje schopnosť jedinca osvojiť si hovorenú (verbálnu) reč a vzdelávať sa cestou verbálnej komunikácie, nie je však jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem stupňa rozhoduje typ sluchovej poruchy, funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu ( rodina, včasná edukácia a pod.). Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje. Sluchovo postihnutí vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť.
Dôležité je aj kedy došlo k sluchovému postihnutiu.
U dieťaťa s vrodenou tzv. prelingválnou hluchotou (hluchota vznikla pred vybudovaním jazykových a rečových máp v mozgu dieťaťa)sú už predverbálne (pred vznikom reči) zvukové prejavy typicky deformované. Postupne sa význam pojmov upresňuje. Výslovnosť je narušená, realizuje sa s prehnanou silou, vyskytuje sa dysgramatizmus (neschopnosť používať správne gramatické tvary). V dôsledku chýbania sluchovej kontroly je prítomná narušená zvuková stránka reči.
U detí so získanou tzv. postlingválnou hluchotou (hluchota vznikla po vybudovaní jazykových a rečových máp v mozgu dieťaťa) je dôležitý vek, v ktorom ku strate sluchu došlo. Ak stratilo dieťa sluch pred dovŕšením siedmeho roku života, získaná úroveň hovorenej reči sa bez včasnej špeciálno-pedagogickej starostlivosti postupne znižuje. Ak ku strate sluchu došlo po tomto období, dieťa má už pomerne dobre osvojený slovník, schopnosť hovorenej reči je dostatočne zafixovaná, veľmi pozitívnu úlohu má aj osvojenie písania a čítania. Ohluchnutie po dosiahnutí tejto hranice nespôsobuje stratu reči, ale aj potom sa na rečových prejavoch prejaví negatívne, preto je potrebné zabezpečiť špeciálno-pedagogickú starostlivosť.


Kompenzačné pomôcky

Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Prístroje sú rôzne, avšak ku každému je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe, ktorá sa prejavuje pískaním prístroja, čo je nepríjemné nie len pre samotného sluchovo postihnutého, ale i pre jeho okolie. Čo by sme mali vedieť o načúvacom prístroji:


je to len zosilňovač, takže ak ide o percepčnú poruchu sluchu (porucha nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu), nedokáže zabezpečiť plnohodnotné počutie,
zvuk z neho nie je prirodzený, preto si naň najmä ľudia, ktorí nie sú od malička sluchovo postihnutí ťažko zvykajú,
funguje na batérie, ktoré treba často meniť, v závislosti od funkčnosti batérie sa mení aj funkčnosť prístroja,
nemá schopnosť ucha potláčať nepotrebné zvuky, zosilňuje všetky zvuky okolia, takže v hluku triedy, ulice a pod. nedokáže sluchovo postihnutému sprostredkovať potrebnú informáciu,
ak sluchovo postihnutý, ktorý potrebuje načúvací prístroj na obe uši, používa len jeden, stráca smerové počutie,
nepomôže nepočujúcemu.
Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny inplantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Má však tie isté nedostatky ako bežný načúvací prístroj (2, 3, 5), ide o operatívny zákrok, príjemca musí byť vhodný ako z medicínskeho, tak i psychologického hľadiska. (Bližšie informácie: I. ORL klinika, Slovenské centrum KI, Antolská 11, Bratislava, http://www.scki.sk/)
Ďalšie kompenzačné pomôcky (druhý načúvací prístroj, svetelné alebo vibračné signalizácie a pod.) a iné formy kompenzácie (napr. invalidný dôchodok, príspevok na opatrovanie, osobnú asistenciu) je možné získať prostredníctvom Sociálnej poisťovne a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.


Komunikácia

Sluchovo postihnutí ľudia používajú dvojaký jazykový systém (Vágnerová, 2000):

1. Verbálna komunikácia:

Artikulovaná, orálna (ústna) reč využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učia preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca. (Väčšiu snahu o dorozumenie a bohatšiu slovnú zásobu mali deti, ktoré mali dobrú inteligenciu, podnetné rodinné prostredie a navštevovali bežnú základnú školu.) Impulzom k zlepšeniu orálnej reči môže byť prechod do prostredia počujúcich, napriek tomu, že je táto situácia prežívaná ako nepríjemná a stresujúca.


Problémy pri komunikácii s počujúcim

Komunikácia s počujúcim a plynule hovoriacim partnerom predstavuje rad problémov:

Percepcia (vnímanie) reči a jej porozumenie: Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (= pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzenú sluchovú percepciu. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej reakcii. Tieto prejavy sa interpretujú ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácie. Pre sluchovo postihnutých je aj bežná komunikácia stresom, čo je pre počujúceho človeka ťažko predstaviteľné.

Odzeranie je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky: niektoré znejú odlišne (p, m, p), aj keď ich kinéma ( artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulační pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odzeranie je možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií. Odzerať bez prestávky je možné maximálne 30 minút.
Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Nemôžeme ho dosiahnuť ani odzeraním, ani limitovanou sluchovou percepciou (vnímaním).

Aktívny verbálny (slovný) prejav je tiež ťažký. Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie si kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova. Výuka a rozvoj hovorovej reči sú pre závažne sluchovo postihnutých veľmi náročné.

Problémy, ktoré tento človek má, môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov:

- Fonologická oblasť. Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu (tvorenie hlasu), a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný. Aj v prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke zväčša postupne zhoršuje. K úplnej presnosti nestačí iba pamäť. Možnosť sluchovej kontroly vlastného verbálneho prejavu je dôležitá aj pre primeranú hlasitosť reči. Ďalším problémom je rôznosť znenia niektorých hlások v rámci určitého zoskupenia. Ľudia s prelingválnou ťažkou sluchovou poruchou často riadia svoju výslovnosť podľa písanej podoby slova, pretože inú nepoznajú.
- Sémantická oblasť. Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní. Značným problémom je pochopenie významu slov vo vzťahu k určitému kontextu.
- Syntaktická oblasť. Sluchovo postihnutí nemajú dostatočnú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často krát býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzená možnosť dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie! Niekedy ovplyvňuje syntax gramatická odlišnosť znakovej reči, ktorá je sluchovo postihnutému bližšia.
- Pragmatická zložka je sociálne - rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom ku značným problémom v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka.

Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja hovorený jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedok prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroja informácií. Problémy v porozumení obsahu sa prejavujú i pri práci s vizuálne prezentovaným textom, ktorý je síce možné vnímať bez problémov, ale pochopiť jeho obsah, vzhľadom k obmedzenej slovnej zásobe a nepoznaniu všetkých významov slov, je problematické.

2. Neverbálna komunikácia: posunkový jazyk, mimika a pantomíma .

Posunkový jazyk (posunková reč) je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií. Ako každý jazykový systém má i posunkový jazyk lingvistickú úroveň svojich nositeľov. Zvyšovaním vzdelanostnej úrovne sluchovo postihnutých sa samozrejme rozvíja i posunkový jazyk. Cieľom vzdelaných sluchovo postihnutých je vytvoriť kodifikovaný posunkový jazyk. Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný. Žiaľ, tento fakt je stále pravdivý napriek tomu, že posunkový jazyk bol zákonmi našej republiky uznaný ako prostriedok dorozumievania sa a vzdelávania sluchovo postihnutých, takžeby mal byť zabezpečený dostatok tlmočníkov posunkovej reči. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé a nie len sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie. Posunkový jazyk sa sluchovo postihnuté deti obvykle učia neskôr, v kolektíve, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali.
Ďalšou formou komunikácie je posunkovaná alebo znakovaná slovenčina, ktorá je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať. Prstová abeceda ja založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.
U nás sa v poslednej dobe najviac využíva vo vzdelávaní sluchovo postihnutých variant totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky možnosti komunikácie, pri rešpektovaní možností a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.
Z hľadiska plnohodnotného rozvoja rečovo - poznávacích funkcií jedinca je veľmi podstatné, aby si v rannom veku osvojil akýkoľvek jazykový systém, nakoľko deficity z premeškaného ranného obdobia negatívne ovplyvňujú ďalšie jeho vzdelávanie až do tej miery, že napriek predpokladom nedosiahne svoje optimum.

Formy vzdelávania

Segregované vzdelávanie: Vzdelávanie v špeciálnych materských, základných, stredných školách pre sluchovo postihnutých internátneho typu.
Vzdelávanie v špeciálnych triedach pre sluchovo postihnutých v bežných školách.
Integrované vzdelávanie: Vzdelávanie individuálnym začlenením sluchovo postihnutého žiaka do bežnej triedy školy.
Základné zásady pri práci so sluchovo postihnutým žiakom začleneným v bežnej triede vypracovala Mgr. Iris Domancová, PhD. nasledovne:
Vo výchovno-vzdelávacom procese učiteľ zohľadňuje špecifiká osobnosti žiaka so sluchovým postihnutím, ktoré môžu byť prítomné:


- poruchy reči v lexikálno-sémantickej, morfologicko-syntaktickej, fonetickofonologickej
rovine (viď popísané vyššie),
- pridružené poruchy reči
- dyslália (porucha výslovnosti)
- dysprozódia (poruchy rytmu reči)
- dysfónia (poruchy hlasu)
- narušené dýchanie
- fufnavosť
- poruchy plynulosti reči
- iné
- poruchy pozornosti,
- poruchy krátkodobej a dlhodobej pamäti,
- ťažkosti pri identifikácii, zapamätávaní a reprodukcii objektov,
- ťažkosti pri myšlienkových operáciách (chápanie abstraktných pojmov),
- prítomný pocit menejcennosti,
- zvýšenú mieru agresivity v správaní žiaka,
- oneskorenie emocionálneho vývinu,
- nedostatky vo vývine psychomotorických zručností,
- zvýšenú unaviteľnosť.

V triede učiteľ zabezpečuje podmienky žiakovi:

- žiak so sluchovým postihnutím má sedieť na takom mieste v triede, aby podmienky
príjmu sluchových podnetov boli čo najlepšie,
- učiteľ dbá o to, aby žiak so sluchovým postihnutím stále používal načúvací prístroj
(u žiaka nižších ročníkov 1. stupňa učiteľ priebežne kontroluje nastavenie hlasitosti
naslúchadla, prípadne aj funkčnosť batérie v naslúchadle),
- vyučujúci učiteľ prirodzene artikuluje, každý výklad učiva uskutočňuje tak, aby žiak
so sluchovým postihnutím mohol odzerať a sledovať obsah výkladu učiteľa.
Pre pochopenie a porozumenie preberaného učiva učiteľ:
- pracuje s námetom a textom, ktorý je primeraný veku a mysleniu žiaka,
- pri vyučovaní využíva skúsenosti žiaka,
- aktivuje a motivuje žiaka pomocou individuálne náročných úloh,
- vypíše neznáme nové slová v učebnom texte na tabuľu alebo premietne
- často používa názorný materiál (obrazy, grafy, predmety),
- otázkami si overuje porozumenie učivu, úlohe,
- ak žiak nerozumel, zopakuje výklad učiva, požadované riešenie úlohy (v prípade potreby
individuálne),
- pri skúšaní a hodnotení žiaka si overí, či žiak porozumel zadanej úlohe.

Špecifické potreby žiaka v triede a mimo triedy:
- všetkými prostriedkami pomôcť pri profesionálnej orientácii žiaka a tým prispieť k jeho sociálnemu začleneniu,
- pravidelne sa kontaktovať s rodičmi a konzultovať potreby žiaka v škole i mimo nej.

Základné školy pre sluchovo postihnutých:

811 04 Bratislava, Drotárska 48
tel.: 02 / 628 011 96, 628 012 07, 628 012 05
fax: 02 / 628 012 09
e-mail: zsi@nextra.sk
web: www.msspdrba.edu.sk


831 01 Bratislava, Hrdličkova 17
tel.: 02 / 547 745 18, 547 712 03, 547 759 00, 547 746 21
fax: 02 / 547 776 10
e-mail: zvintern@zsihrdlickovaba.edu.sk
web: www.zsihrdlickovaba.edu.sk

967 01 Kremnica, ul. ČSA 183/1
tel./fax: 045 / 674 24 20
e-mail: zsisp@stonline.sk

054 32 Levoča, Kláštorská 24/a
tel.: 053 / 451 23 34
fax: 053 / 451 44 04
e-mail: skola@zssluchle.svcmi.sk
web: www.zssluchle.svcmi.sk, www.sssijvle.edu.sk

984 80 Lučenec, K. Supa 48
tel.: 047 / 433 14 59, 432 62 96
fax: 047 / 432 09 67
e-mail: zsisplc@pobox.sk , zsisp@lc.psg.sk
web: www.svsbb.sk/skoly/zsisplc/zsisplc.htm

080 01 Prešov, Duklianska 2
tel.: 051 / 771 113 60
fax: 051 / 771 05 60
e-mail: zsisp@zsdukpo.edu.sk
web: www.zsdukpo.edu.sk

Odporúčaná a použitá literatúra:

1. BARÁTHOVÁ, A.: Rozvíjanie komunikačných zručností sluchovo postihnutých detí
predškolského veku v integrovaných podmienkach. Nitra, 1992
2. FREEMAN, R., D., CARBIN, C., F., BOESE, R., J.: Tvé dítě neslyší? Federace
rodičů a přátel sluchově postižených Praha 1992
3. HEVIER, D., MISTRíK, J., ŠTEFKOVÁ, M., UBÁR, L.: Päť prštekov na ruke.
Vydavateľstvo Buvik, Bratislava 1994
4. LECHTA, V.: Symptomatické poruchy reči u detí. UK, Bratislava 1991
5. MATUŠKA, O., ANTUŠEKOVÁ, A.: Rozvíjanie reči sluchovo postihnutých detí
raného a predškolského veku. Bratislava, SPN 1992
6. MAŠURA, S., MÁTEJOVÁ, Z.: Rytmicko-muzikálna výchova sluchovo postihnutých
detí. Paedagogica specialis 9/1983
7. MERTIN, V.: Individuální vzdělávací program pro zdravotně postižené žáky. Praha,
Nakladateľstvo Portál 1995
8. POULl, J.: Dítě s vadou sluchu. Jeho včasná výchova v rodine. Svaz sluchově
postižených v ČR, Gong - Press, Praha 1992
9. SOVÁK, M.: Uvedenie do logopédie. Praha, SPN 1981
10. Špeciálno-pedagogické poradenstvo. Metodické centrum, Živnostenská 4,
816 31 Bratislava, 1997
11. Deklarácia práv dieťaťa. In: Práva dieťaťa. Bratislava, Mladé letá, 1990.
ISBN 80-06-00323-8
12. FREEMAN et al. 1991. Tvé díťě neslyší? Praha: Federace rodiču a přátel sluchově
postižených, 1991.
13. KROČANOVÁ, Ľ.: Integrácia sluchovo postihnutých detí predškolského veku ako
výskumný problém. Príspevok na odbornom seminári: Komplexná starostlivosť o
deti raného veku. Trnava, 26.5.2004
14. LEONHARDT, A.: Úvod do pedagogiky sluchovo postihnutých. Bratislava: Sapientia,
2001. ISBN 80-967180-8-8
15. PROFANT,M. - KOŽÁROVÁ, V.:Dieťatko počuješ ma? In Výber Reader´s Digest,
máj 2003, s.37
16. RESMAN,M.: Integrácia/inklúzia medzi zámerom a uskutočňovaním. In:Psychológia
a patopsychológia dieťaťa. Bratislava: Výskumný ústav detskej psychoógie a
patopsychológie, 2003, č.2, s.161. ISSN 0555-5574
17. ZUBOVÁ, M.: Rodina so sluchovo postihnutým dieťaťom. In: Integrácia postihnutých
detí v bežných školách. Bratislava: Výskumný ústav detskej psychológie a
patopsychológie, 1995, s.75
18. Zákon 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov
19. internetové články www.socionet.sk, www.scki.sk, www.radost.sk, www.infovek.sk,
http://www.minedu.sk/, http://www.statpedu.sk/ a i.

Vypracovala : PaedDr. Dagmar Ivanová, špeciálny pedagóg - surdopéd, CŠPP Zvolen


Ako pristupovať k sluchovo postihnutému žiakovi

1. trpezlivo a tolerantne
- ponecháme dostatok časového priestoru na akúkoľvek samostatnú činnosť
- zaobchádzame rovnako ako s ostatnými žiakmi – ohnisko pozornosti stojí na schopnostiach, nie na neschopnostiach žiaka
2. lavicu žiaka umiestnime tak, aby čo najlepšie počul výklad učiteľa a zároveň mohol odzerať → presné umiestnenie je vhodné konzultovať s foniatrom
- u nepočujúcich a ťažko nedoslýchavých žiakov umiestnime lavicu tak, aby žiak videl na dvere, na tabuľu a zároveň na celú triedu
- u obojstranne nedoslýchavých žiakov cca v strede triedy (v strede stredného radu)


3. pri komunikácii (týka sa všetkých, i výchovných predmetov, teoretického a praktického vyučovania):
- dbáme, aby žiak mohol odzerať → „čítať“ z pier komunikačného partnera
- artikulujeme čisto a zreteľne, rozprávame zvoľna – nespomaľujeme, udržiavame prirodzený rytmus reči a jej plynulosť
- hovoríme s tvárou obrátenou k žiakovi → neotáčame sa k žiakovi chrbtom (napr. pri zápise poznámok na tabuľu, vtedy žiak stratí súvislosti), neprechádzame od prvej lavice k poslednej, ani pred lavicami smerom od okien ku dverám, či dokonca za chrbtom žiaka – žiakovi tak umožníme sledovať pohyby pier hovoriaceho
4. pri výklade učiva:
- zabezpečíme nerušivé prostredie
- využívame multisenzoriálny prístup, názorné pomôcky, vizualizáciu
- skoncentrujeme/ upútame pozornosť žiaka napr. oslovením menom, až potom začneme s vysvetľovaním/ zadaním pokynu
- nové slová/ výrazy/ odbornú terminológiu vysvetlíme vopred
- meníme čo najmenej miesto
- používame jasné a krátke vety
- priebežne overujeme správne zachytenie (počutie) informácie
- v prípade, že žiak nepracuje resp. nereaguje na pokyn, priebežnými, kontrolnými otázkami zisťujeme zachytenie informácie, porozumenie výkladu a v prípade potreby využijeme opakované vysvetľovanie a predĺžený výklad
5. zápis preberaného učiva má byť stručný, jasný, v celých vetách (vhodný je štruktúrovaný):
- na tabuli
- poznámky z preberanej učebnej látky pripravíme pre žiaka individuálne napr. na kartičkách, ktoré si žiak vlepí do zošita; resp. mu poskytneme dobre čitateľnú kópiu – žiak sa tak sústredí na výklad učiteľa
- poznámky nediktujeme, nakoľko žiak nemusí komplexne zachytiť informáciu, resp. zachytí s chybami
- kontrolujeme správnosť zapísaných poznámok, pokiaľ ich žiak píše samostatne, aj keď odpisuje z tabule
6. písomné a kontrolné práce nediktujeme – aj tzv. „5 minútovky“ je potrebné predpísať, žiak iba dopĺňa výsledok, slovíčko a pod.
7. pri precvičovaní učiva a overovaní vedomostí ponecháme časový priestor na spracovanie odpovede (cca 5 sekúnd); v prípade potreby učiteľ sluchovo postihnutému žiakovi zadanie/ otázku zopakuje, preformuluje, resp. použije názornú pomôcku (manipulačnú pomôcku, interaktívnu tabuľu, zápis na magnetickej tabuli...)
8. učivo preberáme po menších etapách, popr. napíšeme osnovu ako podpornú pomôcku
9. pri overovaní vedomostí upozorníme vopred na rozsah opakovaného učiva v dostatočnom časovom predstihu
10. diktát klasifikujeme len v prípade, ak ho žiak napísal správne, alebo bol naň vopred individuálne pripravený (v opačnom prípade hodnotíme slovne vyčíslením počtu chýb; pri hodnotení spolupracujeme so žiakom)
11. v cudzom jazyku nehodnotíme riešenie úloh na počúvanie s porozumením
- zadáme žiakovi iný typ samostatnej práce (doplňovačky...)
- v prípade posluchu u ľahko nedoslýchavých žiakov poskytneme k dispozícii počúvaný text
12. dbáme na pravidelné nosenie audiopretickej náhrady
13. na telesnej výchove požadujeme odporučenie foniatra na zaradenie do príslušnej zdravotnej skupiny (zvyčajne sú cviky so zvýšeným prekrvením hlavy kontraindikáciou)

Vypracovala : Mgr. Alena Viktorínová, špeciálny pedagóg CŠPP pri ŠZŠ Zvolen







Návrat na začiatok stránky
Vytvoril: Web by Ado 2014-2019 Copyright ®           Správca webu: Web by Ado